Priama Demokracia

Tento argument odmieta priamu demokraciu, pretože voličov nepovažuje za schopných vytvoriť si dobre uvážený názor. Tento argument má nepeknú históriu. Bol použitý proti všeobecnému hlasovaciemu právu, proti právu žien hlasovať, proti hlasovaciemu právu černochov v Juhoafrickej republike, atď.  

Podľa tohto argumentu ľudia vo väčšej miere schvaľujú návrhy, ktoré slúžia ich vlastným záujmom a preukazujú nedostatok zodpovednosti za celé spoločenstvo alebo spoločnosť, čo má ničivé dôsledky. Napríklad hlasujú za zrušenie daní a zároveň za zvýšenie verejných výdavkov. 

Podľa tohto argumentu by sa priama demokracia stala zbraňou v rukách majorít na potláčanie menšín a nastolenie diktatúry.  To je ďalší argument proti demokracii samotnej, alebo vlastne proti akémukoľvek politickému systému, ktorý umožňuje slobodnú voľbu – nie proti priamej demokracii. Aj parlamentný režim môže rovnako zlyhať vo svojej povinnosti voči menšinám, alebo nastoliť diktatúru. Prevzatie moci nacistami v roku 1933 je dobrým príkladom nastolenia diktatúry parlamentnou cestou. 

Rozvinutím tvrdenia, rozoberaného v predchádzajúcej časti - že priama demokracia by porušovala práva menšín – sa často vyhlasuje, že priama demokracia by poskytla široký priestor populistom a demagógom.

Podľa tohto argumentu ktokoľvek, kto má dosť peňazí, môže zorganizovať masívnu mediálnu kampaň, využiť ju na usmerňovanie verejnej diskusie a vyhrať boj s pomocou prepracovaných marketingových techník. Bývalý primátor Amsterdamu Schelto Patijn to vyjadril takto: „Referendum proti politike o drogách? Podsvetie je rozhodne pripravené investovať niekoľko miliónov guldenov do nezmenenej politiky.  Kúpte si 700 hodín televízie. Tak sa dá kúpiť referendum.“ (Noviny De Telegraaf, 13. januára 1997)

Podľa tohto argumentu by sa mali referendá odmietať, pretože sú príliš „hrubé“ a zjednodušujúce a ponúkajú iba možnosti „áno“ a „nie“. Tento argument použil napríklad bývalý belgický premiér Dehaene („Poznám len málo problémov, ktoré môžete vyriešiť použitím slova áno alebo nie“) na belgickom francúzskom televíznom kanále RTBf 4. októbra 1992.  Avšak z ľudského hľadiska priama demokracia dáva oveľa väčší priestor pre jemnosť a rozlíšenie ako čisto zastupiteľský systém.  Pri tom druhom si voliči môžu vyberať spomedzi obmedzeného počtu celkových balíkov politických názorov (bežne nie viac ako 10): z politických programov strán. Tie sa v praxi sa takmer nikdy nezhodujú s možnosťami, ktoré by zvolili sami voliči, ak by mali rozhodovať o tých istých otázkach.  

Niektorí podopierajú tento argument odôvodnením, že referendami sa znižuje autorita parlamentu a iní zase, že referendami sa ohrozuje primát politiky.

Najskôr si všimnite mylnú predstavu: demokracia sa stotožňuje so „zastupiteľskou demokraciou“, ako keby bolo zastupovanie základom demokracie. Referendá by potom ohrozovali „demokraciu“.  V skutočnosti nie je základom demokracie zastúpenie, ale suverenita ľudu. Nie sú to iba diktátori ako Hitler a Stalin, ktorí sami seba predstavovali ako zástupcov ľudu, ale aj rôzni absolutistickí králi v priebehu celej histórie. V 2. kapitole sme ukázali, že čisto zastupiteľský systém je správnou interpretáciou demokracie iba za určitej konkrétnej okolnosti – ak s tým občania súhlasili. Prieskumy však jednotne naznačujú, že k tomu od 70. rokov minulého storočia nikdy nedošlo: väčšina dôsledne podporuje zavedenie rozhodovania priamou demokraciou.

Inými slovami, argument, že autorita parlamentu sa referendami znižuje, nie je relevantný. Parlament sám nie je cieľom - parlament tu je pre demokraciu, a tá pre ľudí a nie ľudia pre demokraciu a parlament. Preto by bolo hlúpe žiadať, aby sa demokracia obmedzila z rešpektu voči parlamentu.

Podľa tohto argumentu referendá chcú od voličov príliš veľa.
Príliš veľa sa od nich žiada, kým ich sklon ísť voliť sa znižuje.  V dôsledku toho sa vzdávajú zastupovania, pretože zvyčajne sú to ekonomicky slabší obyvatelia, ktorí sa stiahnu najskôr.  Vo Švajčiarsku je už desiatky rokov účasť v parlamentných voľbách okolo 40 % (účasť v referendách je asi 50 %); je nižšia ako účasť v parlamentných voľbách v Nemecku (približne 80 %) alebo v prezidentských voľbách vo Francúzsku (70 % až 80 %) alebo Spojených štátoch (50 % až 60 %).  Relatívne nízka úroveň účasti voličov sa často pripisuje únave z referend. Ak by táto kauzálna súvislosť skutočne existovala, mohla by sa riešiť zvýšením prahu podpisov, ktorý je vo Švajčiarsku veľmi nízky (100 000 pre iniciatívu občanov alebo 2 % voličov). To by relatívne malým skupinám sťažilo začínať občianske iniciatívy, ktoré nenadchnú väčšinu ľudí.  S takýmito závermi však musíme byť opatrní. V čisto zastupiteľskej demokracii občania nemajú takmer žiadnu príležitosť ovplyvňovať politiku absolútne akýmkoľvek spôsobom. Majú iba príležitosť každých niekoľko rokov voliť, ktorej sa potom mnohí nedočkavo chopia. V čisto zastupiteľskom systéme je až nechutne málo príležitostí na to, aby sa človek mohol vyjadriť.  V dobre rozvinutom systéme priamej demokracie ponuka a dopyt, pokiaľ ide o možnosti vyjadriť názor, sú väčšmi v rovnováhe a ľudia cítia, že majú väčšiu slobodu vybrať si medzi zúčastnením sa na rozhodovaní priamo alebo poverením touto zodpovednosťou iných.

Podľa tejto námietky je možné položiť v referende otázku spôsobom, ktorý je zavádzajúci. V dôsledku toho môžu voliči hlasovať proti svojmu skutočnému presvedčeniu. Prof. Jan Gijsels (belgické noviny De Standaard, 5. novembra 1992) to vyjadril takto: „Neexistuje referendum, ktoré sa nespochybňuje z dôvodu, ako je položená otázka.“ V skutočnosti je formulovanie otázky problémom najmä v plebiscitoch, nie v priamej demokracii. Plebiscity sú nezáväzné ľudové hlasovania, ktoré formulujú vládnuci politici. Často pritom zaraďujú do jednej otázky viacero problémov a manipulujú aj iné podmienky (pozri ďalšie informácie a príklady v bode „d“). 

Podľa niektorých systém referenda zabezpečuje, aby sa blokovali základné inovácie, pretože široká verejnosť má sklon k zachovaniu status quo. Iní tvrdia presný opak: že oddaní aktivisti môžu využiť referendá na to, aby premohli demokraciu, pretože „tichá väčšina“ sa zvyčajne na hlasovaní nezúčastňuje.

Prvou reakciou politikov, keď sú konfrontovaní s volaním po priamej demokracii, je jednoducho ho ignorovať. Ak však volanie pokračuje a stupňuje sa, príde chvíľa, keď sa už ďalej ignorovať nedá. Politici spolu s tými, čo sa s nimi identifikujú, často potom pristúpia k návrhu alternatívnych opatrení, ktoré majú na jednej strane ukázať, že nie sú hluchí k požiadavke väčšej demokracie zo strany verejnosti, ale ktoré – na druhej strane – nie sú pre tých, čo sú pri moci, natoľko hrozbou ako referendá občianskej iniciatívy. To sa potom prezentuje ako snaha nájsť nástroje, ktoré fungujú „lepšie“ ako referendá.  Tak to bolo napríklad v Belgicku, kde sa priama demokracia umiestnila na horných priečkach politickej agendy pod tlakom masových demonštrácií („biele pochody“) v druhej polovici 90. rokov, ale kde sa politici v súčasnosti vracajú k svojim starým stanoviskám a sťahujú svoju niekdajšiu podporu referendám občianskej iniciatívy.